barkovia

regionálna skupina maďarského obyvateľstva na Slovensku v južnom Gemeri. Na území Slovenska žila len menšia časť barkov, hlavná časť žila v Maďarsku. Pomenovanie vzniklo pravdepodobne ako prezývka odvodená z mena generála talianskeho pôvodu V. Barca, po niekoľko desaťročí majiteľa 10. uhorského husárskeho pluku, ktorého odvodová oblasť zahŕňala územie barkov. Po prvý raz sa barkovia spomínajú v zápise z 1833. Väčšina príslušníkov skupiny ho považuje za hanlivé. Prevažná časť osídlenia barkov je kopaničiarska. Barkovia boli endogamní, nikdy sa nesobášili so susednými kalvínmi, čo tiež prispelo k prehĺbeniu kultúrnej izolovanosti. Susedia ich považovali za naivných a hlúpych. Ako špecifikum barkov sa často uvádza zvláštny typ čepca alebo motív ruže vo výšivke. Nárečie barkov patrí do nárečí severného Maďarska. Do poslednej tretiny 19. storočia patrila tradičná kultúra barkov k najarchaickejším na južnom Slovensku. Hospodárske oživenie v oblasti nastalo koncom 19. storočia so vznikom banského priemyslu v okolí severomaďarského mesta Ózd, po vzniku ČSR však ochablo. K rozhodujúcim zmenám u barkov prišlo po skončení 2. svetovej vojny.