baníctvo

komplex prác zameraných na vyhľadávanie, dobývanie a úpravu úžitkových nerastov. Súčasťou baníctva bol prieskum, otvárka a príprava ložiska, banské diela, zabezpečovanie podzemných priestorov, doprava, vetranie, zakladanie vyrúbaných priestorov, asanácia a rekultivácia devastovanej krajiny, banské meračstvo a i. Začiatky baníctva na Slovensku siahajú do praveku, keď sa tu ťažila meď. V 4. storočí pred n. l. tu zdokonalili dobývanie a spracúvanie kovov Kelti. V období Veľkej Moravy sa rozvíjala banská výroba v oblasti Banskej Štiavnice, Banskej Bystrice, Slovenského Rudohoria. V riekach a potokoch sa ryžovalo zlato. V 13. storočí sa baníctvo začalo rozvíjať pod vplyvom nemeckej kolonizácie. Na území stredného a východného Slovenska vznikali banské osady, ktoré sa menili na banské mestá. Pečať Banskej Štiavnice z roku 1275 je najstaršou pečaťou s baníckymi znakmi (kladivko a želiezko) na svete. Baníctvo sa najviac rozvíjalo od 20. rokov 18. do polovice 19. storočia. Vtedy Slovensko patrilo k najvýznamnejším producentom drahých kovov (Banská Štiavnica, Kremnica), medi (Smolník, Gelnica, Spišská Nová Ves) a železa (Hronec a Spišsko-gemerské Rudohorie) v Európe. V 2. polovici 19. storočia sa zintenzívnila ťažba uhlia (Obyce, Jedľové Kostoľany, Handlová, Pohronie). Baníctvo bolo založené na námezdnej práci. V baníckych obciach nemalo poľnohospodárstvo význam základného zdroja obživy. Tieto obce mali špecifickú zástavbu usadlostí, pôdorysné členenie domov, ich súčasťou boli často banícke kolónie a pod. Banícke vedomosti a skúsenosti sa pôvodne získavali formou učňovstva. Banské školy vznikali na Slovensku v 1. polovici 18. storočia. Mimoriadny význam v rozvoji banských vied v celej habsburskej monarchii zohrala Banská akadémia v Banskej Štiavnici (1762 – 1919).