Slovenský posunkový jazyk je jazykom spoločenstva slovenských Nepočujúcich[1] s jedinečným historickým vývinom a predstavuje významnú kultúrnu hodnotu Slovenska. Jazykové prvky, pomenovania, slovotvorba, ale aj gramatické kategórie posunkového jazyka sú špecificky spojené s geografickým priestorom Slovenska. Túto skutočnosť potvrdzuje fakt, že neexistuje celosvetovo používaný univerzálny posunkový jazyk. Slovenský posunkový jazyk sa objavil už začiatkom tridsiatych rokoch 19. storočia v Bratislave, v škole pre sluchovo postihnutých, kde boli nepočujúci žiaci sústredení a ktorá mala veľký vplyv na rozvoj slovenského posunkového jazyka a kultúry Nepočujúcich. Nepočujúci si sami zakladali rôzne kluby a spolky, aby sa mohli stretávať a navzájom komunikovať v slovenskom posunkovom jazyku, ktorý je ich materinským jazykom. Súčasná podoba kultúry Nepočujúcich na Slovensku je odovzdávaná v rámci komunity i mimo nej nepočujúcimi umelcami alebo umelcami, ktorí sa venujú tejto kultúre. Vznikajú filmy v slovenskom posunkovom jazyku, maľby zobrazujúce posunky, existujú divadelné zoskupenia používajúce slovenský posunkový jazyk, piesne, poézia, vtipy v slovenskom posunkovom jazyku. Posunkový jazyk je nielen dorozumievacím prostriedkom, ale hlavne šíriteľom slovenských tradícií, obyčajov, hodnôt, viery prenášaných z generácie na generáciu, čím sa stáva najvýznamnejším komunikačným nástrojom Nepočujúcich a nositeľom ich kultúrneho dedičstva, s ktorým sa Nepočujúci identifikujú. Kultúrna hodnota posunkového jazyka však ďaleko presahuje spoločenstvo Nepočujúcich.
[1] V texte rešpektujeme názov, ako ho používajú členovia a členky komunity nositeľov.
