zvonolejárstvo

zvonolejárstvo

zvonolejárstvo 800 1068 Centrum pre tradičnú ľudovú kultúru

zvonolejárstvo

remeslo zamerané na výrobu zvonov, umiestňovaných ako signálne nástroje v kostoloch a zvoniciach. V minulosti vážené pre technologickú náročnosť. Podobu zvona bolo treba precízne prerátať a proporcie rozkresliť. Po precíznom prerátaní proporcií a zhotovení nákresu sa vymurovalo jadro zvonu, naň sa naniesla vrstva hliny – tzv. falošný zvon, a tretia vrstva hliny – plášť. Keď všetky tri vrstvy uschli, falošný zvon sa vybral a do medzery medzi jadrom a plášťom sa vliala roztavená zvonovina (zliatina medi a cínu, prípadne s prímesou iných kovov, ktorej recept si každá dielňa prísne strážila). Po vychladnutí zvonoviny sa forma odstránila. Nakoniec sa vložilo srdce vykuté zo železa. Najstaršie údaje o používaní zvonov na Slovensku pochádzajú z 12. storočia, najstarší jestvujúci je románsky zvon z Ladíc. Prvé údaje o odlievaní zvonov sú z 13. storočia z východného Slovenska (Košice, Spišská Nová Ves). Najväčší rozkvet remesla bol v 15. a 16. storočí. V 17. storočí sa znalosť remesla miestami preniesla aj na vidiek. Ešte v 19. storočí bolo zaznamenané ľudové zvonolejárstvo v Liptove (Zázrivá). Príležitostne zhotovovali zvony aj vandrovní zvonolejári. Koncom 19. storočia počet zvonolejárov klesal. V 20. storočí pracovali ešte dielne v Prešove (do 20. rokov) a v Trnave (do 40. rokov). Výroba, vysviacka a rekvirácia zvonov vo vojnových časoch patrili k významným spoločenským udalostiam. K zvonom sa viažu miestne a historické povesti o zakopaných a prepadnutých zvonoch a o ich zázračnej moci.

Románsky zvon. Ladice, okr. Nitra.  Fotoarchív SNM Bratislava. Foto: K. Šilinger
Románsky zvon. Ladice, okr. Nitra. Fotoarchív SNM Bratislava. Foto: K. Šilinger

AutorOľga Danglová

Literatúra

Danglová, O.: Zvonárstvo-zvonkárstvo. In Remeslo/Umenie/Dizajn 2003, č. 2, s. 40-43.
Špiritza, J.: O zvonolejárstve a zvonoch. In Vlastivedný časopis 18, 1969, s. 122-126.

Preskočiť na obsah