zvonkárstvo

výroba zvoncov. Na Slovensku ako domácka, remeselná výroba a doplnkové zamestnanie. Uplatnilo sa najmä v období rozvinutého chovu oviec a dobytka. Najdlhšie pretrvalo v horských a podhorských oblastiach so salašným chovom oviec. Do polovice 20. storočia bolo rozšírené na Orave, Pohroní, v Turci, Liptove, Gemeri. Remeselnou výrobou zvoncov kovaných zo železného plechu sa od 16. storočia zaoberali zvonkári v Jelšave (od r. 1584 zlúčení v jednom cechu s kováčmi). Začiatkom 20. storočia tu pracovalo ešte 35-40 rodín zvonkárov. V domáckom zvonkárstve výrobný postup ovládal jeden zvonkár. V remeselnej výrobe zvoncov exitovala deľba práce. V dielni pracovalo pri majstrovi 4–5 učňov a približne toľko tovarišov a pomocníkov. Ladenie zvoncov mohol robiť iba majster s 15–20-ročnou praxou a dobrým sluchom. Zvonce sa vyrábali na objednávku, podľa nárokov a vkusu pastierov. Podomoví obchodníci, plátenníci, furmani vozili zvonce po Rakúsko-Uhorsku, do Nemecka, Poľska, Ruska, na Balkán. Zvonkárstvo upadalo od začiatku 20. storočia v súvislosti s premenou extenzívneho dobytkárstva na intenzívne.