úľ

človekom zhotovený príbytok včiel. Rozrezané pne stromov so včelími hniezdami možno považovať za prvé formy úľov. Ich prenesenie k obydliam ľudí možno označiť za prechod od brtníctva k cieľavedomému včelárstvu. Tieto prirodzené príbytky včiel sa napodobňovali i pri výrobe ďalších úľov – vydlabávaním kmeňa stromu. Vrch sa uzatvoril a na prednej strane sa vyrezali letáčové otvory. Vnútro sa upravilo na zachytenie a stavbu voštín. Vznikali tak najstaršie drevené úle – kláty (špalky, dudloše, dlabáky, pňaky). S vývojom včelárskych praktík sa úle zlepšovali krytým otvorom na zadnej strane. Ten umožnil lepší prístup k voštinám pri ich vyberaní. Drevené kláty boli rozšírené v lesnatých regiónoch Slovenska dostatkom vhodného dreva na ich výrobu. Vo svojej pôvodnej funkcii tu pretrvali až do polovice 20. storočia (Kysuce, Orava), kedy ich nahradili moderné rámikové úle. Na čelnej strane klátových úľov sa zvykla umiestniť reliéfna a farebná výzdoba. Niekedy sa tvarovali do antropomorfných a zoomorfných foriem. Ikonografický materiál dokladá už v stredoveku popri klátových úľoch i existenciu pletených úľov (koš, slamenák). Boli zhotovené zo slamy, v povodiach riek aj z prútia a trstiny. Tepelnú izoláciu, ale i ochranu proti hlodavcom tvoril ochranný náter (hlina zmiešaná s plevami, hovädzím trusom a vápnom). Ozdobné prvky, ktoré sa na ne umiestňovali, mali okrem estetickej funkcie i praktickú – včelstvám uľahčovali orientáciu. Súčasne boli aj prostriedkami magickej ochrany. Pletené úle boli rozšírené na väčšine územia Slovenska. Boli obľúbené medzi včelármi pre ich výhody (ľahkosť, vzdušnosť, tepelná izolácia). Z týchto dôvodov sa vo veľkom množstve udržali až do polovice 20. storočia. Kláty i koše patria k najstarším formám úľov, s ktorými boli späté staré praktiky hubenia včiel pri vyberaní voštiny. S rozširovaním odbornej literatúry koncom 18. storočia začali i na Slovensko prenikať poznatky o racionálnejšom spôsobe chovu včiel v rozoberateľných úľoch. Tie však do ľudového včelárstva prenikli iba v malej miere. Lepší výsledok dosiahla propagácia rámikových úľov. Dlho sa amatérsky zhotovovali v rozmanitých tvaroch a mierach. Od roku 1935 boli vykonané viaceré normalizácie úľov, ktoré stanovovali optimálne miery pre jednotlivé regióny.