svätojánska noc

noc pred dňom Jána Krstiteľa (24. jún). Podľa poverových predstáv sa s prechodovým obdobím letného slnovratu a počiatku leta spájala zvýšená aktivita nadprirodzených síl, stierali sa hranice medzi reálnym a nadprirodzeným svetom. Verilo sa, že v noci tancujú strigy na krížnych cestách, víly na lesných čistinkách, že kvitnúce rastliny pred východom slnka hovoria ľudskou rečou a povedia, akú chorobu liečia. Zber svätojánskych bylín (zelín) bol rozšírený na celom Slovensku takmer do polovice 20. storočia. Očistná a liečebná moc sa pripisovala vode, najmä rose pozbieranej na lúke. Šťastie mal mať človek, ktorý chytil svätojánsku mušku (svietivka svätojánska – latinsky Lampyris noctiluca (L.)) a nosil ju pri sebe. Pálili sa vatry, ktorých jedným z cieľov v minulosti bolo privolať dážď, očistný význam sa pripisoval preskakovaniu ohňa. Cirkevné zákazy zo 16. a ďalších storočí poukazujú pri jánskych ohňoch na neviazanosť zábav, z bezpečnostných dôvodov proti ich páleniu vydávala zákazy aj svetská vrchnosť.