spevák

(spevár)
interpret folklórnych piesní, ktorý je obvykle aj nositeľom časti piesňovej tradície, prípadne i aktuálneho repertoáru. Znalosť piesní a spôsob ich interpretácie získavajú speváci v rodine, ale tiež od vrstovníkov a nadpriemerných interpretov zo svojho prostredia. K vynikajúcim a dobrým spevákom vo folklórnom prostredí patria nielen jednotlivci, ale často aj celé rodiny. Dôležitý je spravidla ich talent, dobrá pamäť, prednesový štýl v duchu kolektívnej normy, a najmä spevácka pohotovosť pri kolektívnom spievaní, u niektorých osobností (v závislosti od druhu piesne) aj schopnosť improvizácie. Keďže piesne sa vyznačujú pomerne dlhým potenciálnym pretrvávaním v pamäti nositeľov, z hľadiska životnosti piesne a uchovávania informácií o nich zohrávajú svoju úlohu aj speváci, považovaní vo svojom okolí za priemerných. Repertoár mužov všeobecne býva v porovnaní so ženami tematicky užší, špecializovaný na charakteristické mužské piesne (regrútske, vojenské, pastierske a pod.). No aj medzi nimi nachádzame vynikajúcich spevákov (napr. Ján Ondrejča z Čičmian či Adam Chvastek z Riečnice). Archaickejšie alebo pamäťovo náročnejšie piesne však uchovávajú najmä ženy. Repertoár dobrých speváčok obsahuje okolo 100–150 i viac piesní. Výnimočné osobnosti inklinujú k dvom speváckym typom nositeľov, z ktorých oba zohrávajú dôležitú úlohu v mechanizme uchovávania tradície. Prvý typ sa vyznačuje vysoko nadpriemernou pamäťou. Príkladom je M. Zajacová (1906) z Trenčína-Záblatia, u ktorej zaznamenala J. Kováčová do 1200 piesní. Druhým z nich sú speváci s mimoriadne tvorivými schopnosťami, ako M. Mezovská (1939) z Liptovske Tepličky, autorka cca 150 piesní aj s melódiami. Prvé monografie speváčok folklórnych piesní na Slovensku vydali K. Plicka a J. Kresánek.