siatie
(sejba)
zaprávanie osiva do pôdy. Technika tejto práce patrí v agrárnej kultúre medzi tie, ktoré si najdlhšie uchovali stáročiami overenú podobu. Všeobecne bolo rozšírené vysievanie rukou, keď osivo niesol roľník v plachte (rozsievka, šijačka, trakovica, pudruša) a rozhadzoval ho po každom druhom kroku. Ak bol pozemok širší, obrátil sa viackrát. Na vertikálne rozložených pozemkoch sa sialo zdola nahor. Hustota sejby bola rozdielna, na menej úrodných pôdach sa sialo hustejšie. Zrno určené na siatie sa starostlivo vyberalo už pri mlátení obilia. Čas sejby závisel od konkrétnych pôdno-klimatických podmienok – oziminy v septembri až októbri, jariny po zmiznutí snehu, keď bolo možné pripraviť pôdu. Vysiate obilie sa pobránilo. Na Slovensku sa udržali aj niektoré staré techniky zakopávania obilia do pôdy (Kysuce, Gemer). Raž sa zvykla vysievať na pole po zemiakoch, keď sa pri ich vykopávaní súčasne zakopávalo osivo. Na Horehroní sa ešte v prvej polovici 20. storočia uchoval iný spôsob siatia obilia – pozemok sa pohnojil košarovaním, pôda sa prekopala motykami a obsiala a po roli sa prehnala črieda oviec, ktoré pôdu rozdrobili, vysiate obilie zatlačili do zeme a nebolo potrebné ho brániť. Oba tieto spôsoby sejby boli charakteristické pre chudobné hospodárstva bez záprahu, prípadne pre dedinských pastierov. Sejacie stroje sa začali používať najprv na veľkostatkoch a približne od 30. rokov 20. storočia aj na hospodárstvach bohatých roľníkov v nížinných oblastiach. Inde sa siatie z ruky udržalo až do kolektivizácie poľnohospodárstva. Bolo považované za úspornejšie a nebolo viazané na záprah ani na zakúpenie sejačky. So sejbou súviseli mnohé zvyky, ktoré mali zabezpečiť úspech tejto fázy prípravy budúcej úrody. Osivo sa zvyklo kropiť trojkráľovou svätenou vodou, vrece s osivom zaťažili ťažkou hrudou, aby aj klasy boli ťažké, do plachty, z ktorej siali, vložili ľudia peniaz, ktorý potom darovali žobrákovi, prvé zrná sa hádzali do zeme spakruky, aby vtáci nenarobili škodu na zrelom obilí, a ďalšie zvyky.
zaprávanie osiva do pôdy. Technika tejto práce patrí v agrárnej kultúre medzi tie, ktoré si najdlhšie uchovali stáročiami overenú podobu. Všeobecne bolo rozšírené vysievanie rukou, keď osivo niesol roľník v plachte (rozsievka, šijačka, trakovica, pudruša) a rozhadzoval ho po každom druhom kroku. Ak bol pozemok širší, obrátil sa viackrát. Na vertikálne rozložených pozemkoch sa sialo zdola nahor. Hustota sejby bola rozdielna, na menej úrodných pôdach sa sialo hustejšie. Zrno určené na siatie sa starostlivo vyberalo už pri mlátení obilia. Čas sejby závisel od konkrétnych pôdno-klimatických podmienok – oziminy v septembri až októbri, jariny po zmiznutí snehu, keď bolo možné pripraviť pôdu. Vysiate obilie sa pobránilo. Na Slovensku sa udržali aj niektoré staré techniky zakopávania obilia do pôdy (Kysuce, Gemer). Raž sa zvykla vysievať na pole po zemiakoch, keď sa pri ich vykopávaní súčasne zakopávalo osivo. Na Horehroní sa ešte v prvej polovici 20. storočia uchoval iný spôsob siatia obilia – pozemok sa pohnojil košarovaním, pôda sa prekopala motykami a obsiala a po roli sa prehnala črieda oviec, ktoré pôdu rozdrobili, vysiate obilie zatlačili do zeme a nebolo potrebné ho brániť. Oba tieto spôsoby sejby boli charakteristické pre chudobné hospodárstva bez záprahu, prípadne pre dedinských pastierov. Sejacie stroje sa začali používať najprv na veľkostatkoch a približne od 30. rokov 20. storočia aj na hospodárstvach bohatých roľníkov v nížinných oblastiach. Inde sa siatie z ruky udržalo až do kolektivizácie poľnohospodárstva. Bolo považované za úspornejšie a nebolo viazané na záprah ani na zakúpenie sejačky. So sejbou súviseli mnohé zvyky, ktoré mali zabezpečiť úspech tejto fázy prípravy budúcej úrody. Osivo sa zvyklo kropiť trojkráľovou svätenou vodou, vrece s osivom zaťažili ťažkou hrudou, aby aj klasy boli ťažké, do plachty, z ktorej siali, vložili ľudia peniaz, ktorý potom darovali žobrákovi, prvé zrná sa hádzali do zeme spakruky, aby vtáci nenarobili škodu na zrelom obilí, a ďalšie zvyky.