sezonárstvo

sezónne kultivačné a zberové práce na základe dočasnej pracovnej zmluvy medzi zamestnávateľom a sezónnym poľnohospodárskym robotníkom. Pre vidiecke obyvateľstvo Slovenska bolo významným doplnkovým zamestnaním. Z historických dokladov vyplýva, že existovalo už v 16. storočí. V období feudalizmu sa sezonárstvo rozširovalo v poľnohospodársky produktívnych oblastiach, kde poddaní nestačili zabezpečiť nárazové poľnohospodárske práce. Od 18. až do prvej polovice 20. storočia bolo najímanie poľnohospodárskych sezonárov rozšíreným sociálnym javom, často spojené so silnou migráciou roľníckeho obyvateľstva. Sezonári pracovali na miestnych majetkoch alebo odchádzali jednotlivo, prípadne organizovaní v skupinách do vzdialenejších regiónov i mimo územia Slovenska. V rámci vnútornej migrácie predstavovalo hlavnú spádovú oblasť južné Slovensko s veľkým počtom veľkostatkov. Mimo územia Slovenska odchádzali sezonári až do r. 1918 na tzv. Dolnú zem, do Rakúska a na Moravu. Po vzniku ČSR nachádzali prácu v Čechách, Rakúsku, Juhoslávii, Francúzsku a Nemecku. Najviac sezonárov, až 10 000 ročne, odchádzalo v 30. rokoch 20. storočia zo Žilinského okresu. V začiatočných fázach vývinu sezonárstva sa najímali na jednotlivé poľnohospodárske práce (okopávanie vinohradov, kosenie sena, žatva, mlatba), neskôr, najmä od polovice 19. storočia, v súvislosti s rozširovaním pestovania obilnín a technických plodín na celú sezónu, od jari až do jesene. Okopávali a pretrhávali plodiny, kosili a zvážali krmoviny, vykopávali zemiaky, lámali a čistili kukuricu, zbierali cukrovú repu a pod. Sezonárov so zmluvou na celú sezónu odmeňovali v mesačných intervaloch alebo dennou mzdou vyplácanou vždy po šiestich týždňoch. Súčasťou zmlúv bolo poskytovanie naturálií na spoločné stravovanie, ktoré pripravovala kuchárka celej skupine. Sezónni kosci, ženci a mlatci boli pôvodne odmeňovaní podielom z úrody. Najímanie sezonárov vedúcimi skupín si zabezpečovali majitelia hospodárstiev už v zime a na jar ústnou alebo písomnou dohodou. Sociálne podmienky sezonárov na veľkostatkoch a majeroch mali nízku úroveň. Obvykle boli ubytovaní v hygienicky nevyhovujúcich hospodárskych budovách (vo vyprázdnených sýpkach, stodolách, maštaliach), stravovali sa nedostatočne a neboli sociálne poistení. Za zvýšenie miezd a zlepšenie pracovných podmienok sa najmä v rokoch hospodárskej krízy 1929 – 1938 pripájali k štrajkovým hnutiam poľnohospodárskeho robotníctva. Vplyv sezonárstva sa prejavil vo viacerých oblastiach ľudovej kultúry. Sezonári si z oblastí, kde pracovali, prinášali nové materiály na zhotovenie odevu, prípadne i odevné súčiastky. Z naturálnej odmeny alebo kúpou získali poľnohospodárske produkty (obilie, kukuricu, strukoviny ) a potravinové zložky (najmä múku) na stravu v domácom prostredí. Pobyt sezonárov v neslovenskom prostredí ovplyvnil ich znalosť cudzích jazykov. Medzi sebou používali na dorozumievanie v niektorých situáciách i argot. Vo folklóre sezonárstvo podmienilo existenciu rozprávaní zo života a sezonárskych piesní. Na širšie zavádzanie poznatkov o nových spôsoboch obrábania pôdy, nových plodinách, náradí a strojoch, s ktorými sa sezonári oboznámili v pracovných oblastiach, neboli spravidla v domácom prostredí vhodné sociálno-ekonomické a v niektorých regiónoch ani prírodné a klimatické podmienky.