pohrebné odobierky

veršované alebo voľné nestrofické útvary tvoriace súčasť tradičného pohrebu. Predlohy zľudovelých textov pochádzajú pravdepodobne z 18. storočia z prostredia pohrebných cechov, ktoré sa po zrušení cechových organizácií r. 1872, alebo aj skôr, špecializovali na vykonávanie pohrebného obradu popri cirkevnom pohrebe. Rozvinuli sa vďaka podpore kňazov v oblastiach západného Slovenska s evanjelickým obyvateľstvom augsburského vyznania (okolie Trenčína, Nového Mesta nad Váhom, Myjavy, Starej Turej). V evanjelickom prostredí ich realizovali výlučne muži (cechmajstri, mládkovia), v rímskokatolíckom prostredí (Bošáca, Zemianske Podhradie) to boli aj ženy, miestami výlučne ženy (predspeváčky). Text pripravený pre každý prípad osobitne začína oslovením prítomných, nasleduje prejav v duchu barokovej valedikčnej poézie s niekoľkonásobnou gradáciou a opisom ťažkostí života človeka, pre ktorého smrť je len vykúpením. Záverečné lúčenie sa mŕtveho s jednotlivými členmi rodiny, susedmi, priateľmi je zakončené odobierkou od sveta (A tak vále tobe, vále márni svete dávám, a tak sa s tebú již presmutne rozžehnávám). Pri generačnej transmisii hrala dôležitú úlohu písomná podoba textov. Jazykom bol jazyk liturgie a náboženskej literatúry, u rímskych katolíkov slovenčina, u evanjelikov augsburského vyznania biblická čeština s prvkami miestneho nárečia.