obradový folklór

folklórne prejavy späté s obradmi a zvykmi. Tvoria ho hovorené vinše, porekadlá, modlitby, zaklínania, zariekania, obradové formuly a hádanky, ako aj piesňové, hudobno-inštrumentálne, tanečné i dramatické podoby folklóru a niektoré hry. V rámci obradu sú takéto rôzne podoby folklóru vo vzájomnom prepojení (synkretizmus).
Za obradový folklór považujeme:
a) v užšom zmysle: folklórny jav má jednoznačnú funkčnú väzbu na obrad a obyčaj, alebo na jeho aktéra (napr. fašiangový obradový tanec);
b) v širšom zmysle: akýkoľvek folklórny jav v obrade (tance pri fašiangovej obchôdzke).
Vyskytujú sa aj prechodné formy (napr. krstinové piesne). Rozlišujeme kalendárny a rodinný obradový folklór, ale patria k nemu tiež prejavy tvoriace súčasť magických praktík ľudovej viery a liečenia. Viaceré podoby obradového folklóru sa považujú za najstaršie prejavy folklóru. Aj tu však zaznamenávame variabilitu a zmeny vo funkcii, význame a často i forme. Dôležitým faktorom vo vývine bolo pôsobenie cirkví. V novších štádiách sa posilňuje najmä zábavná zložka.
V štruktúre obradu má obradový folklór funkciu významovo rozširovať a doplňovať obsah. Zároveň oddeľuje jednotlivé časti obradu, signalizuje ich konanie, ozvláštňuje a estetizuje situácie, v ktorých sa vykonáva. V obradoch prechodu demonštruje utvorenie nových vzťahov (napr. tanec s nevestou). Emocionálne pôsobenie zdôrazňujú najmä prejavy obradného smiechu (napr. žartovné koledy) a obradného plaču (svadobné odobierky). Časté sú erotické prvky späté s komikou. Prevažná časť najmä kalendárneho obradového folklóru je spätá s obchôdzkami, čo poukazuje na dôležitosť komunikatívnej funkcie. Vzhľadom na nerovnomerný vývin ľudovej kultúry je výskyt obradového folklóru výrazne regionálne i lokálne diferencovaný. Dôležitú úlohu v uchovávaní zohrávajú dedinské folklórne skupiny a folklórne súbory.