mletie obilia

spracovanie obilných zŕn na múku a iné produkty. Pôvodne sa múka získavala ručným tlčením obilia v stupách. Najjednoduchšie zariadenie na mletie obilia bol ručný obilný žarnov, ktorý bol bežnou súčasťou roľníckych domácností na Slovensku ešte na začiatku 20. storočia. Od 12., ale predovšetkým v 13. storočí, sa na území Slovenska začali rozširovať mlyny. Boli to drevené alebo murovaná stavby, kde okrem mechanického zariadenia, väčšinou na vodný pohon, bolo obvykle aj obydlie mlynára. Na miestach s nepriaznivými vodnými pomermi sa budovali suché mlyny na zvierací pohon (gepeľ, žentúr), ktoré za feudalizmu patrili k veľmi rozšíreným. Ich stavbu propagoval štát, najmä od polovice 18. storočia, na úkor lodných mlynov. Tie zanikli koncom 19. storočia. Veterné mlyny boli na Slovensku pomerne zriedkavé, aj keď v Európe sa rozšírili už v 10.–13. storočí. Väčšina z nich pochádzala z polovice 19. storočia. Vyskytovali sa na Záhorí (Borský Mikuláš, Skalica, Holíč) a na východnom Slovensku. Osobitnou skupinou boli lodné mlyny na vodný pohon, na Slovensku doložené od 14. storočia na Dunaji. Právo mlyna (ius molae) patrilo za feudalizmu k tzv. malým regálnym právam. Mlyny mohli vtedy budovať najmä kláštory a cirkevné inštitúcie, neskôr aj šľachta a slobodné kráľovské mestá. Právo mlyna vykonával spravidla zemepán prostredníctvom svojich poddaných mlynárov. Zavedenie parného pohonu v mlynoch umožnilo budovať mlyny s celoročnou prevádzkou priamo v obilninárskych oblastiach. V Uhorsku patrilo mlynárstvo k prvým odvetviam, v ktorých sa v tejto krajine prejavila priemyselná revolúcia.