lúčne hospodárenie

činnosť zameraná na obhospodarovanie lúk s cieľom získať seno a využiť ich na pasenie. Lúky boli základom rozvoja dobytkárstva už v stredoveku. S rozširovaním maštaľného chovu dobytka dôležitosť lúčneho hospodárenia vzrástla a spolu s pasienkovým hospodárstvom v niektorých horských oblastiach Slovenska (Liptov) v 19. až v 1. polovici 20. storočia prevládalo nad obrábaním polí. Práce sa v rámci lúčneho hospodárenia robili kolektívne, často formou spoločných prác (do zrušenia poddanstva ako súčasť poddanských povinností, neskôr v spolku bývalých urbarialistov, spolku chovateľov dobytka, pasienkovom spolku) alebo individuálne (vlastníci sami obhospodarovali svoje lúky). S cieľom rozšíriť rozlohu lúk ich majitelia kupovali, zatrávňovali odlesnenú lesnú pôdu, premieňali pasienky na lúky. Na jar na lúkach zbierali kamene, vytínali kríky, rozhrabávali krtince, vytrhávali mach bránami s hore otočenými zubmi alebo tŕnistými vetvami a lúky hnojili. Mokré lúky odvodňovali, v čase sucha ich sústavami povrchových kanálov zavlažovali. Od začiatku mája do kosby boli lúky hájené. Seno získané zo spoločnej lúky sa rozdelilo na toľko kôp, koľko bolo mala spolumajiteľov. Tí si kopy delili zväčša losovaním. S lúčnym hospodárením bolo spojené prielohové hospodárenie.