kamenárstvo

remeslo, zaoberajúce sa spracúvaním kameňa tesaním, brúsením, hladením, rytím, maľovaním a osadzovaním kamenných prvkov. Pri ručnom spracúvaní kameňa sa používali kladivá, kliny, sochory a dláta. Kamenári pôvodne kameň aj ťažili, čo pretrvalo v ľudovom kamenárstve. Spracovanie kameňa na Slovensku ovplyvňovali talianski kamenári, prichádzajúci od 13. storočia stavať významné svetské a sakrálne stavby. Na Spiši sa kamenárstvo od 13. storočia nepretržite sústreďovalo na spracovanie travertínu v Spišských Vlachoch a v Spišskom Podhradí. V 1. polovici 14. storočia boli Nová Baňa i Leštiny lokalitami s výrobou mlynských kameňov. V mestách mali kamenári cechy spolu s murármi a zameriavali sa na budovanie cirkevných, svetských a obranných stavieb. Najstarší spoločný cech je doložený v Kežmarku z roku 1521. Jediný samostatný kamenársky cech z roku 1726 bol v Senci. Na vidieku bolo kamenárstvo ako doplnkovým zamestnaním. Rozvíjalo od 18. storočia v oblastiach s výskytom ľahšie opracovateľných druhov kameňa (pieskovec, ryolit, trachyt, vápenec). Popri stavebnom kamenárstve bola rozšírená výroba žarnovov, šrotovacích a mlecích kameňov, brúsok, osličiek, žľabov, napájadiel, obrubníkov, hraničných kameňov, stĺpov. Stavebné články (ostenia, parapety, rímsy, preklady, šambrány, stĺpiky), náhrobníky, prícestné kríže a sochy, kalvárie, božie muky i svetské sochy mali výrazné regionálne odlišnosti v tvaroch a výzdobe. Zo viacerých výrobných centier sa v 19. a začiatkom 20. storočia vyvážali kamenárske výrobky do Poľska, nížinných oblastí Uhorska a na Balkán. Významnými strediskami ľudového kamenárstva boli napríklad Dobrá Voda, Brhlovce, Tekovské Trsťany, Domaníky, Sebechleby, Bešeňová, Hliník nad Hronom, Nová Baňa, Žiar nad Hronom, Vyhne, Horný a Dolný Tisovník, Madačka, Oravský Biely Potok, Medzibrodie, Bziny, Medzihradné, Pusov, Zemplínske Hámre. Individuálne kamenárstvo zaniklo koncom 40. rokov 20. storočia. Patrónom kamenárov bol sv. Štefan, prvý mučeník, ktorý bol ukameňovaný.