demonologické povesti
(démonologické rozprávky, poverové poviedky, poverové rozprávania)
epický žáner ľudovej prózy. Rozpráva sa v nich o nadprirodzených bytostiach alebo o úkazoch na rozvinutejšom rozprávkovom alebo užšom povesťovom princípe. Dotýkajú sa základných hodnôt človeka: osudu, života, zdravia, sily, smrti, výsledkov práce, majetku, bezpečia, z čoho vyplýva ich životnosť a rozšírenosť až do súčasnosti. Nositeľmi deja sú rôzne démonické bytosti (víla, zmok, vodník, čert, striga, mora, revenant, poludnica a iné) alebo človek, ktorému sa s nimi niečo prihodilo, a to väčšinou v noci alebo na pravé poludnie. Príbeh sa rozpráva ako skutočná udalosť, ktorú majú dokumentovať dôkazy (roztrhaný kabát, jazvy na tele, stopy na mieste príhody). Popri nadprirodzených bytostiach v nich vystupujú aj ľudia s nadprirodzenými schopnosťami, čím sú démonologické povesti blízke čarovným rozprávkam. Rozprávania sa často viažu na situačný kontext – vtedy sú krátke a stručné, niekedy sú však podané v rozvinutej forme folklórnej poetiky. Démonologické povesti patria pravdepodobne k najstarším prejavom ľudovej prózy a zachovali sa v nich doklady názorov a predstáv o príčinách prírodných javov a o súžití človeka s prírodou. Postoj rozprávačov k obsahu tradičných démonologických povestí sa približne od druhej polovice 20. storočia nezriedka mení a rozprávajú sa pre zábavu.
epický žáner ľudovej prózy. Rozpráva sa v nich o nadprirodzených bytostiach alebo o úkazoch na rozvinutejšom rozprávkovom alebo užšom povesťovom princípe. Dotýkajú sa základných hodnôt človeka: osudu, života, zdravia, sily, smrti, výsledkov práce, majetku, bezpečia, z čoho vyplýva ich životnosť a rozšírenosť až do súčasnosti. Nositeľmi deja sú rôzne démonické bytosti (víla, zmok, vodník, čert, striga, mora, revenant, poludnica a iné) alebo človek, ktorému sa s nimi niečo prihodilo, a to väčšinou v noci alebo na pravé poludnie. Príbeh sa rozpráva ako skutočná udalosť, ktorú majú dokumentovať dôkazy (roztrhaný kabát, jazvy na tele, stopy na mieste príhody). Popri nadprirodzených bytostiach v nich vystupujú aj ľudia s nadprirodzenými schopnosťami, čím sú démonologické povesti blízke čarovným rozprávkam. Rozprávania sa často viažu na situačný kontext – vtedy sú krátke a stručné, niekedy sú však podané v rozvinutej forme folklórnej poetiky. Démonologické povesti patria pravdepodobne k najstarším prejavom ľudovej prózy a zachovali sa v nich doklady názorov a predstáv o príčinách prírodných javov a o súžití človeka s prírodou. Postoj rozprávačov k obsahu tradičných démonologických povestí sa približne od druhej polovice 20. storočia nezriedka mení a rozprávajú sa pre zábavu.
Rozprávanie zo Závodu (okres Senica). Prevzaté z publikácie Bužeková, T.: Za horama, za vodú... Zbierka poverových rozprávaní z obce Závod. Senica 2007, 35.
AutorHana Hlôšková
Pozri aj
Literatúra
Czambel, S.: Slovenská reč a jej miesto v rodine slovanských jazykov. Turčiansky Sv. Martin 1906.
Bužeková, T.: Za horama, za vodú... Zbierka poverových rozprávaní z obce Závod. Senica 2007.
Hlôšková, H.: Ku kontextom prístupu Štefana Mišíka k folklóru. In: Žeňuchová, K. – Žeňuch, P. (eds.): Ľudová prozaická tradícia vo svetle vied o kultúre a umení. Bratislava 2009, 27-47.
