debnárstvo

(bednárstvo)
remeselná a domácka výroba drevených nádob z dúžok, spojených drevenými alebo kovovými obručami. Nádoby sa používali na prípravu, uskladnenie a transport tekutín, potravín a iného tovaru. Sudy a kade sa vyrábali z tvrdého dubového dreva. Gelety, šafle, bočky, vedrá, džbery, putne, kanvy, mútovníky, šechtáre, bačovský riad, vane, korce, nádoby na pranie a vyváranie bielizne sa vyrábali z mäkkého jedľového alebo smrekového dreva. Najstaršie debnárske cechy vznikli v Prešove (1475) a Bardejove (1480), do konca 18. storočia ich bolo 39. Roku 1828 bolo najviac debnárov v Brezne (50), Slovenskej Ľupči (36), Bytči (35), Ľubietovej (23), Krupine (20), Banskej Bystrici (19), Pukanci a Novom Meste nad Váhom (16). Ďalšími významnými centrami boli Bratislava, Trnava, Pezinok, Modra, Malacky, Bardejov, Spišské Podhradie, Prešov a Levoča. Domácka debnárska výroba bola v 18. a 19. storočí rozšírená v Trenčianskej, Gemersko-malohontskej a Novohradskej župe. Vývoj debnárstva bol závislý od rozvoja poľnohospodárstva, vinohradníctva, bryndziarstva, pivovarníctva a liehovarníctva. Bryndziarstvo podnietilo debnársku výrobu v Ľubietovej, Slovenskej Ľupči, Partizánskej Ľupči. V roku 1890 bolo v slovenských župách 1 262 dielní a v roku 1930 bolo na Slovensku 763 dielní. Základom debnárskej technológie je výroba dúžky, ktorej tvar je pri každom výrobku iný. Dúžky sa opracovávali na púšťacej lavici. Zaoblenie a sklon jej bočnej hrany sa kontrolovali formou – modľou. Debnár mal desiatky modlí podľa druhu výrobkov. Dúžky sa skladali do obruče a nabíjaním obručí sa sťahovali do formy nádoby. U sudov sa navlhčené dúžky sťahovali nad ohňom za horúca. Doskové dno sa osadilo do drážky (utor) na okraji vnútornej steny nádoby. Patrónom debnárov bol sv. Rochus.