Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

močidlo

Ukladanie ľanu v snopoch do močidla. Štôla, okolo 1930. SNM – Etnografické múzeum v Martine. Foto K. Plicka.

prirodzená alebo umelá priehlbina naplnená vodou, v ktorej sa máčali stonky ľanu a konopy. Pri máčaní sa odhnívaním oddeľovala drevnatá časť stonky od vláken. Na máčanie sa využívali prirodzené priehlbiny v močariskách, na lúkach i zátoky vodných tokov. Umelo vytvorené močidlá boli jamy hlboké 70 až 150 cm, vykopané pri povrchovom zdroji vody. Mali prítokové a odtokové kanály, ktorými boli prípadne pospájané. Šírka a dĺžka močidla závisela od toho, či ho používal jeden alebo viac majiteľov. Pred máčaním močidlo vyčistili od bahna, dno vystlali konármi, slamou. Potom do neho uložili snopky ľanových alebo konopných stoniek a zaťažili ich brvnami, kameňmi, trsmi trávy. Ak sa snopky máčali hoci len v pomaly tečúcej vode, priväzovali sa o koly zarazené do dna vodného toku. Na máčanie sa využívala aj voda z termálnych a minerálnych prameňov. Podľa zmienky z roku 1614 používali napríklad v Bojniciach teplé pramene na máčanie konopy obyvatelia z okruhu dvoch míľ. Dĺžka máčania závisela od počasia: čím bolo teplejšie, tým teplejšia bola aj voda v močidle a čas máčania bol kratší. Ľan sa máčal dva až tri týždne, pri teplom počasí stačili aj tri dni. Konopné stonky sa máčali jeden až tri týždne.

Autor: Juraj Zajonc

Pozri aj: ľan siaty, konopa siata
Literatúra: Podolák, J.: Spracovanie konopí v Dolnej Súči. In: Národopisný sborník, roč. 11, 1952, 291-319.
Staňková, J.: Domácke spracovanie plátna a súkna. In: Horehronie I. Kultúra a spôsob života ľudu. Ľudové zamestnania. Bratislava 1969, 355 - 469.

galéria