Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

druganie

Druganie vlny na samorastlú mutvicu. Čičmany (okr. Žilina), 1967. Považské múzeum v Žiline. Foto V. Sekerka.

skrúcanie vláken do nite so slabším alebo silnejším zákrutom ako mala pradená niť. Účelom drugania vlny bolo získať hrubú mäkkú niť, ktorá slúžila ako útok do tkanín (jej mäkkosť umožňovala ich dobré splstenie) a materiál na pletenie ihlicami. Druganie ako spôsob skrúcania vlny sa na územie Slovenska dostalo pravdepodobne počas valaskej kolonizácie v 15. – 17. storočí a bolo rozšírené v obciach osídlených počas tejto kolonizačnej vlny. V domáckej výrobe sa na druganie vlny používali jednoduché nástroje, zväčša nazývané druga, ktorých základom bola drevená palička (háčik, mutvica, vreteno) alebo rámik, otáčajúci sa okolo zvislej osi, krídlový kolovrat, v remeselnej výrobe súkna a gúb súkennícky kolovrat. Z rastlinných vláken, najmä konopných, drugali hrubšie nite používané ako dratvy. Používali sa na to nástroje rovnakého tvaru ako pri druganí vlny. Druganím vlnených nití, konopných motúzov a dratiev sa v najväčšej miere zaoberali muži. Druganím sa nazývalo aj neporiadne, nedbalé pradenie nití z rastlinných vláken i súkanie (skrúcanie nití do šnúry). Druganím zhotovovali nite, najmä z konopných vláken, ešte v druhej polovici 20. storočia.

Autor: Juraj Zajonc

Pozri aj: pradenie, vlna
Literatúra: Marková E.: Ľudová pletená obuv z vlny. In: Slovenský národopis, roč. 20, 1972, č. 4, 610-629.
Uhlár, V.: Vretená a kolovraty na Slovensku. In: Sborník Slovenského národného múzea, roč. 60, 1966, Etnografia 7, 9-55.
Zajonc, J.: Premeny vlákna. Od vlákna k niti. In: Remeslo, umenie, dizajn, roč. 3, 2002, č. 2, 47-50.

galéria