Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

stolovanie

základná forma jedenia. Stôl v tradičných vidieckych domácnostiach stál zvyčajne uhlopriečne oproti peci, v kultovom kúte izby. Podľa ľudovej viery sídlili v tomto priestore domáci ochrancovia, preto sa aj stôl považoval za posvätný kus nábytku. Bolo nemysliteľné, aby sa pri ňom vykonávala iná činnosť ako jedenie a modlenie. Miesto na lavici za stolom v rohu izby bolo miestom najčestnejším. Pri každodennom spoločnom stolovaní rodiny prináležalo vždy hlave rodiny – gazdovi. Bol to ústredný bod, od ktorého sa odvodzoval zasadací poriadok ostatných členov rodiny, ktorý podliehal kritériám pohlavia, veku a rodinného statusu. Podľa tradičných noriem na laviciach vedľa gazdu mali právo sedieť muži, a to v určitom poradí. Najbližšie ku gazdovi sedeli synovia, za nimi zaťovia a na konci lavíc starí, zväčša už pracovne neaktívni muži. Protipólom gazdu v tradičnej rodinnej hierarchii bola gazdiná. Jej úlohou bolo prinášať a rozdeľovať jedlo pri stole. Preto si spravidla ani nestihla prisadnúť a stolovať s ostatnými. Zvyčajne jedávala posledná, sama pri stole alebo pri peci. Ani ostatné ženy v rodine nemali presne určené pravidlá stolovania. Ku stolu si mohli sadnúť ak bolo miesto, zvyčajne len najstaršie a tie, ktoré pracovali na gazdovstve mimo domu. Ženám pri stole patrili miesta na tých stranách, ktoré smerovali do miestnosti. Tam si prisúvali mobilné lavice a stoličky. Mladé nevesty, dievky a ženy, ktoré pracovali doma, jedávali postojačky. Podľa ľudovej viery nevesty si nemohli pri jedle sadnúť preto, aby netrpeli núdzou o jedlo. Jedlo si naberali ponad plecia sediacich, slúžili im na to lyžice s dlhou rúčkou. Oddeľovanie mužov od žien sa prejavovalo nielen pri každodennom stolovaní , ale aj pri jedení mimo domu a na rôznych hostinách. Dlho sa udržiavalo najmä na svadobných hostinách. Normy stolovacieho poriadku platili aj pri návštevách, ktoré prichádzali do domu. Pri rodinnej návšteve na hody jedli pri stole prednostne hostia a jediný, kto z domácich jedol a pil s hosťami, bol gazda. Ten však uvoľnil svoje miesto ako prejav úcty mužovi, najčestnejšiemu hosťovi, napríklad kmotrovi. Gazda stál alebo sedel pred stolom a za každým jedlom nalieval pálenku. Ostatní členovia rodiny jedli až po odchode hostí. Svoje normy malo aj prijímanie hostí, ktorí mohli prísť nečakane. Po privítaní ich domáci pozvali ku stolu. Aj vtedy sa však presne rozlišovali kategórie hostí. Ak prišiel vzácny hosť, svoje miesto mu prepustil gazda, ak niekto z rodiny, usadili ho na lavicu za stolom. Náhodného, neznámeho návštevníka usadili len na lavicu ďalej od stola. Žobrákovi dávali jedlo najčastejšie pri peci alebo mu ho vyniesli na dvor. Všeobecne platilo, že ku stolu sa pozývali iba vzácni hostia a rodina, zatiaľ čo ostatným sa dovoľoval vstup len do časti izby pri dverách, v blízkosti pece. Tradičné formy stolovania sa začali narúšať najmä rozpadom patriarchálnych rodín a výstavbou alebo modernizáciou domov. Hlavným priestorom na stolovanie rodiny sa stala kuchyňa, kde bol premiestnený aj stôl. Novou sociálnou skladbou dedín sa narušilo aj tradičné spoločné stolovanie rodiny vo všedných dňoch, jedenie sa silne individualizovalo. Spoločné stolovanie rodiny pretrvalo najmä v nedeľu na obed a na hostinách, ale tradičný stolovací poriadok sa už prestal dodržiavať.

Autor: Rastislava Stoličná

Pozri aj: konzumácia potravín, pohostinnosť, stôl
Literatúra: Stoličná, R.: Kuchyňa našich predkov. Bratislava 2001.