Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

záboj

Klinový lis, nazývaný záboj (rekonštruckia).

1. zariadenie na lisovanie vosku a oleja, ktorého hlavnou súčasťou bol kladový klinový lis. Záboj mal masívny rám s otvormi vo zvislých stĺpoch, cez ktoré prechádzala horná vodorovná klada. Pod ňou bola dolná klada s vydlabanou priehlbinou, na obsah ktorej tlačila horná klada. Tlak hornej klady sa zvyšoval vbíjaním klinov medzi kladu a zvislé stĺpy záboja. Na vbíjanie slúžili drevené barany, visiace na vrchnom tráme rámu;

2. budova, v ktorej bolo umiestené zariadenie na lisovanie vosku a oleja. Bola to jednopriestorová zrubová alebo murovaná budova s pôdorysom asi 8 x 6 m. Stála zväčša samostatne alebo na okraji sídla. Okrem hlavného prevádzkového zariadenia – lisu na vytláčanie oleja alebo vosku, v nej bol kotol na varenie voštín zamurovaný v piecke, kaďa na vodu, nádoby a nástroje na miešanie a naberanie voštín. Termín záboj, ktorý vychádzal zo spôsobu lisovania zabíjaním klinov, sa preniesol aj na lisovne oleja, v ktorých bol ležatý kladový skrutkový lis. V západnom Gemeri boli voštinárske záboje už v 2. polovici 18. storočia. Ich majiteľmi boli zábojné spolky. Na ich čele stál volený zábojný gazda lebo šafár. Vybíjanie vosku riadil na základe zmluvy uzavretej so spolkom odborník – zábojník. Používanie voštinárskych zábojov v Gemeri zanikalo po roku 1929. Posledný, v obci Lipovec, fungoval do roku 1970.

Autor: Jasna Gaburová

Pozri aj: olejárstvo, voštinárstvo
Literatúra: Ábelová, V.: Záboje v okolí Trenčína. (Lisovanie semencového oleja v minulosti.) In: Vlastivedný obzor, 1966, 25-31.
Bednárik, R.: Hmotná kultúra slovenského ľudu. In: Slovenská vlastiveda II. Bratislava 1943, 125-256.
Prasličková, M.: Zábojný spolok voštinárov v obci Ostrany. In: Gemer, 3, 1978, 5–79.

galéria