Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

povrazníctvo

Súkanie motúza na povrazníckom vozíku, nazývanom štranglová mašina. Dulovce (okr. Komárno), 1976. Archív negatívov Ústavu etnológie SAV v Bratislave. Foto I. Šťastná.

(štrangárstvo)

domácka a remeselná výroba povrazov, motúzov a z nich zhotovených predmetov. Surovinou na výrobu boli takmer výlučne konopné vlákna. Ako remeselná výroba sa rozvíjala v mestách s odvetviami činností, ktoré potrebovali povrazy (najmä baníctvo). Remeselní povrazníci používali na súkanie motúzov a povrazov povraznícky vozík, asi od 17. storočia povraznícky kolovrat. Obidve zariadenia sa skladali z dvoch samostatných častí, stojacich pri súkaní proti sebe. Ich vzdialenosť bola určená dĺžkou budúceho motúza alebo povrazu. Jedna časť zariadenia slúžila na skrúcanie vláken do prameňov a druhá časť na zosúkavanie prameňov do šnúry. Povrazníci na území Slovenska sa združovali od 16. storočia do cechov. Najstarší vznikol v Prešove v roku 1532. Väčšina cechov, 7 z celkového počtu 12, vznikla na východnom Slovensku. Od konca 18. storočia sa povrazníctvo rozvinulo na západnom Slovensku. V prvej polovici 20. storočia bolo na Slovensku 43 povrazníckych dielní. Na tomto území bola rozvinutá aj domácka povraznícka výroba, v rámci ktorej sa motúzy súkali len prstami, pomocou jednoduchých nástrojov v tvare háčika a písmena Y alebo s použitím povrazníckeho vozíka, prípadne povrazníckych sánok. Domácka výroba povrazov pretrvala v obciach v okolí Trenčína i Komárna do 70. rokov 20. storočia. Patrónkou povrazníkov bola sv .Anna.

Autor: Juraj Zajonc

Pozri aj: ---
Literatúra: Ábelová, V.: Ľudová výroba povrazov v okolí Trenčína. In: Slovenský národopis, roč. 16, 1968, 82 - 101.
Špiesz, A.: Remeslo na Slovensku v období existencie cechov. Bratislava 1972.

galéria