Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

motovidlo

Vodorovné motovidlo, nazývané koza. Devičany (okr. Levice), 1969. Archív negatívov Ústavu etnológie SAV v Bratislave. Foto T. Ševčíková.

náradie na zmotávanie a meranie nití. Palicové motovidlo, nazývané moták, tvorila drevená tyč, dlhá 1–2 m alebo 1–3 rífy. Na jednom konci mala priečku a na druhom samorastlú rázsochu, alebo mala na oboch priečky, umiestnené krížom na seba. Pri motaní sa motovidlo držalo v jednej ruke a druhou sa naň namotávala niť. Stojanové motovidlo bolo zložené z dvoch latiek s kolmými priečkami na koncoch, ktoré tvorili kríž. Rozoberateľné vodorovné motovidlo (kolovrat, koza, kozlík) sa otáčalo jednou rukou, pričom sa sledoval počet otočení. Na zvislom motovidle (hospeľ, moták, kolovrat) sa zvislý kríž, z pevne spojených latiek a s osou upevnenou v stĺpikoch, otáčal pomocou kľuky. U dokonalejších zvislých motovidiel, používaných asi od konca 18. storočia, sa otáčavý pohyb prenášal na ozubené koliesko. Toto po tridsiatich otočeniach zachytilo drevený zub, ktorý vydal praskavý zvuk. Tak sa na takomto počítacom alebo pukacom motovidle počítal počet jeho otočení. Obvod motovidla, vynásobený počtom otočení, určoval dĺžku nite v pradne (súbor zmotaných nití). Vodorovné motovidlo v okolí Trenčína, v Honte, Gemeri a inde slúžilo aj na zvíjanie nití z pradena do klbiek alebo na cievky.

Autor: Juraj Zajonc

Pozri aj: pradenie
Literatúra: Marková, E.: Slovenské ľudové tkaniny. Bratislava 1976.
Staňková, J.: Domácke spracovanie plátna a súkna. In: Horehronie I. Kultúra a spôsob života ľudu. Ľudové zamestnania. Bratislava 1969, 355 - 469.
Švorc, P.: Názvy tradičného náradia na spracovanie ľanu na rozhraní Liptova a Spiša. In: Historica carpatica, roč. 16, 1985, 293 - 308.

galéria