Slovenský ľudový umelecký kolektív
Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom

košikárstvo

Pletenie koša na sečku. Jezersko (okr. Kežmarok), 1967. SNM – Etnografické múzeum v Martine. Foto J. Turzo.

pletenie, prípadne aj predaj, predmetov z prútia, z koreňov drevín, z lubov, z kukuričného šúpolia i zo slamy. Najviac rozšírená bola výroba košov z prútia, doložená na území Slovenska z raného stredoveku a nepochybne známa aj v storočiach predtým. Z výroby na vlastnú potrebu sa košikárstvo stalo domáckou výrobou, no remeslom bolo ojedinele: jediný košikársky cech je známy z Pukanca (vznikol v 17. storočí). Pletenie košov bolo aj v nasledujúcich storočiach všeobecne rozšírené. Koše boli do 20. storočia súčasťou vybavenia každého roľníckeho hospodárstva. Používali ich remeselníci, obchodníci, aj v mestských domácnostiach. Koše plietli roľníci i príslušníci iných profesií (v Bardejove v zime murári) a sociálnych skupín (napríklad rómski košikári plietli na predaj opálky z nelúpaného prútia). Kvalitu košikárskych výrobkov pozdvihli košikárske školy (prvá bola založená v Beluši) a družstvá, vznikajúce od 80. rokov 19. storočia. Košikárstvo sa rozvinulo najmä na prelome 19. a 20. storočia. Na Slovensku vtedy bolo asi 270 kvalifikovaných a vyše 1 000 domáckych košikárov. Koše sa predávali na trhoch, jarmokoch, podomovým obchodom a cez priekupníkov. V 50. rokoch 20. storočia bolo košikárstvo ako živnosť nahradené výrobou pre ÚĽUV a výrobné družstvá. Na pletenie sa používalo prútie s kôrou (nelúpané alebo zelené prútie), alebo sa pred pletením šúpalo, štiepalo i varilo. Najskôr sa výpletom konštrukcie v tvare kríža zhotovilo dno koša. Po jeho obvode sa potom zastokli prúty tvoriace zvislú kostru a prúty na jej vodorovný výplet. Menej rozšírené bolo pletenie steny koša oblúkovitým ohýbaním a vzájomným kosým prepletaním skupín rovnobežných prútov tak, že sa ich konce dostali späť k spodnému okraju koša (tzv. ťahané alebo bardejovské košíky, pletené na Spiši v obci Lacková a jej okolí, v Šariši v Bardejove a okolí). Na západnom Slovensku boli centrami košikárstva Sereď, Orlové, Šintava, Bešeňov, Váhovce, Ilava, Hlohovec, Nesvady a ďalšie obce v povodí Váhu. Na strednom Slovensku Podbiel, Likavka, Brvnište, na východe Lacková, Bardejov, Seňa, Zborov, Rad, Solnička. Lubové koše plietli na Považí (Dolná Súča, Omšenie), Kysuciach (Lutiše), hornej Nitre (Lazany), v Liptove (Stankovany, Malé Borové), na Orave (Chlebnice), na Spiši (Podolínec, Nižné Ružbachy), v Šariši (Mokroluh, Bogliarka), Honte (Pliešovce, Litava), Novohrade (Stredné Plachtince) i Gemeri (Tisovec, Hrušov, Striežovce). Koše z korienkov vyrábali najmä v oblasti Malých Karpát (Borský Jur, Závod, Studienka). Patrónom košikárov bol sv. Anton Pustovník, ktorý žil na prelome 3. a 4. storočia.

Autor: Juraj Zajonc

Pozri aj: pletenie, opálka, lub, slamienkárstvo
Literatúra: Koma, J.: Košikárstvo v Bardejove a okolí. In: Slovenský národopis, roč. 2, 1954, 348-385.
Markanič, M.: Košikárstvo z kukuričných šúp. In: Věci a lidé, 2, 1950, 390-393.
Paličková-Pátková, J.: Ľudová výroba na Slovensku. Bratislava 1992.
Zajonc, J.: K dejinám košikárstva. In: Juriga, P. a kol.: Košikárstvo – premeny vŕbového prútia. Bratislava 2007, 13-29.

galéria